Závod Transylvania 100K očima závodnice Lindy Beniačové: divoká Transylvánia, ultra trail 50 km v pohoří Bucegi v Rumunsku

….A to som si myslela, že na preteku ma už veľa vecí neprekvapí – tento mi ukázal ako je popri fyzickej príprave veľkou a niekedy až fatálnou mierou dôležitá aj výbava a jej poctivá príprava.

Prohlédněte si další fotografie ze závodu…

Na začiatok sezóny 2017 som si vybrala “menší” závod ultra na 50km v Rumunsku, aby som si vyskúšala svoje sily, pobehala v krásnych kopcoch aj mimo “československa” (zatial som pretekala mimo ČR a SR len v Poľsku a na Korzike) a neprepálila úvod sezóny stovkou. 🙂

Zmatek před odjezdem a startem

Akorát dni pred pretekom a v deň štartu boli trochu roztržité. Zmýlila som si deň odchodu o jedeň deň a tak som na poslednú chvíľu zohnala kamarátku Zuzku a jej manžela Peťa, ktorí ma našťastie odviezli so sebou. Pôvodní spolucestujúci boli už na ceste. Nakoniec sa všetko vyriešilo a došli sme do cieľa načas – podvečer pred štartom, v mestečku Bran už bola početná partia známych z Česka a Slovenska, tak bolo veselo. Večer sme si dali so Zuzkou a Peťom rozklus a hurá s partiou do rumunskej krčmy na večeru a pivo na dobrý spánok.

Pred polnocou som na poslednú chvíľu riešila nahrávanie trasy preteku do gps v hodinkách, kamarát Ondrej mi obetavo pomohol, za čo mu patrí moja veľká vďaka!!! To som ešte netušila, že je to jedna z najdôležitejších vecí, ktorá mi pomohla dokončiť závod..

Ráno budíček o 5:00 a o 7:00 štart. Súkala som veci do batohu ako vždy na poslednú chvíľu a zas si sľúbila, že nabudúce sa isto polepším! Celá partia z penzionu vycválala asi 1,5 km na štart.. Smiala som do poslednej minúty pred štartom – do momentu, keď som zistila , že putká na paličkách sú obe pravé, ale čo je horšie, že voda z camelbacku sa zasekla a nešlo sa z nej napiť. No,hlavne že som vysmiate fotky zo štartu zavesila na FB :-), že..

Připravit, ke startu, pozor…!

Úsmev z tváre sa stratil, výstrel z pištole – a ja som sa rozbehla  s vedomím, že možno budem bez vody, hlava mi z toho blbla, ale nohy sa rozbehli. Prvé stúpanie z Branu, 750m. n. m. až do výšky 2195 m. n. m. do sedla pod M. Tiganesti. Drina, ale zároveň krása. Bežali sme cez dedinu, poliami nad ňou, lesom a prudko hore. Zapichujem paličky, snažím sa kráčať v tempe a pravidelne dýchať. Pár ľudí sa pýtam, či nemajú náhradnu flašku s vodou, ale nik nenesie ani gram naviac.

Bežím v strese, že bez vody to nedám. Spomeniem si na amulet, krížik, ktorý som dostala pred pretekom a pripomenie mi, že môj postoj môže byť aj iný. Tak krížik pobozkám a verím, že to nejak dobre dopadne. Vystúpame do výšky 2195 m. n. m. Stúpa sa mi celkom dobre ale zdá sa mi, že by to mohlo byť aj rýchlejšie. Predbieha ma Alenka zo Slovenska, o ktorej som len počula, že je dobrá bežkyňa. Skúšam sa za ňu “zavesiť”, chvíľu mi to ide. Nasleduje zbeh k prvej občerstvovačke asi na 13 km. Terén je strmý, kamenistý, to mám rada. Oslovuje ma mladík z Nového Zelandu, že je to very cool, že je to jeho first ultra, že si príde zabehať aj na Slovensko.

Prvá  občerstvovačka pri chate Malaiesti 1720 m.n.m. Snažím sa opraviť camelback a pri tom vypľúvam škaredé slová. Ale podarilo sa! Do toho pribieha kamarát Titus a hovorí, že zablúdil asi na 10 km v mlhe, ale usmieva sa pri tom od ucha k uchu. Lúčim sa s ním a valím ďalej za Alenkou. S vodou sa ku nej možno aj priblížim:-) Pokračujeme do najstrmšieho stúpania zasneženým žľabom k mohutnej hore Omu do výšky 2378 m. n. m.

Navigace v hodinkách vede mě i spoluběžce

Dopĺňam energiu z energetickej tyčinky a gelu a popíjam jonťák. V žľabe sa ozimieva, dvíha sa vietor a padá mlha. Bežci si obliekaju nepremokavé bundy a niektorí aj nohavice (teda ak si ich nevyhodili z batohu a nebežia na pankáča). Ja si hovorím, že ešte vydržím. Leziem hore do sedla, občas to kĺže na snehu a visím na paličkách. Hore v sedle mi pán kričí, že som v top 3 ladies, to ma povzbudzuje, snažím sa rozbehnúť, ale v tej výške to nejde. Striedam klus a chôdzu, v hustej mlhe nasledujem zvuk píšťalky ako hovorí bežec predomnou: ” we must follow the wihstle”. Viditeľnost na tomto úseku je asi tak na 10 metrov. Začínam si kontrolovať šipku na hodinkách a navigáciu. Pribúdaju kolo mňa bežci, ktorí ju nemajú a bohužial značenie nie je vidieť.

“Nice job” kričia mi bežci za chrbtom a radšej sa aj tí rýchlejší držia za mnou akoby sa mali stratiť. Cestičky tam vedú na všetky strany 🙁

Bežíme ďalej, mlha ustupuje a krásna krajina sa otvára. Úžas! Rozľahlé horské lúky, mohutné kopce, radosť bežať. Doplním zas energiu, zjem tyčinku a gel a zbieham  k tretej občerstvovačke vo výške 1600 m. n. m. Dobieha ma kamarát Ondrej a porozpráva ako sa stratil spolu s ostatnými bežcami. Bežíme chvíľu spolu. Prebrodíme potok (po kolená), pekne zastudení a valíme ďalej. Tretie vačšie stúpanie pred nami a Ondrej doň pridá krok a zrýchluje. Ja si bežím svoje a celkom si užívam divokú krásu okolo, pasúce sa kone a vedomie, že som asi v top 3. Chcem fotiť a zdielať tento moment s celým svetom, ale to už môžem nebyť v top 3 :-), tak sa sústredím na beh a prichádzam na 35 km, na ďalšiu občerstvovačku.

Nevím přesně, která jsem doběhla, ale doufám, že v TOP 3

Dolejem si vodu a zas bežím. Začína pršať, postupne leje, ale viem, že do cieľa to bude prevažne zbeh, tak púšťam nohy, hltám telom kvapky dažďa a zbieham tak rýchlo ako viem. Predbieham pár bežcov. Krížime sa s bežcami kratších trás 30 km a 20 km. Včera sme sa v tejto oblasti boli rozklusať. spoznávam tie miesta a viem, že to už nie je ďaleko. (ako dobre, že sme tam včera boli)

S blatom za ušami, mokrá do nitky a so slzami v očiach po 7 hod a 55 min dobieham do cieľa. Neviem presne, ktorá som, ale dúfam, že v top 3.

Transylvániu 50/100 považujem za náročný pretek. A zaradila by som ho aj medzi tie “ultrapankové”. Už len preto, že z mojich 13 známych na trati zablúdili 11. (ale dobehli do cieľa) Chýbalo miesto, kde by sa v cieli dali nechať veci. Žiadna šatňa ani po prípadných 30 hodinách na trati. Proste vytiahnete termofóliu a odkráčate… Naopak strava na trati a po dobehu bola výborná a pestrá. So značením trate to bolo horšie… Ale ta krása miestnej prírody nám na všetky nedostatky dovolí rýchlo zabudúť.

Dovidenia Transylvánia.