Štefánik trail očami hoby-bežkyne

Vidíme autobus, delí nás pár krokov od cesty za dobrodružstvom. Pred autobusom dolaďuje posledné detaily hlavný organizátor Martin Urbaník. O rodinnej atmosfére to svedčí hneď na začiatku. Nahlásime mená, dostávame čísla. Je to náš prvý ultrabeh nad 100 kilometrov.

Podívejte se na další fotografie k článku…

Vyrážame. Z mikrofónu sa ozýva Martinov hlas. Hovorí o celej trase, o výstrahách, o podmáčanom teréne, o vysielačkách a záchranároch, o skrytých kontrolách. Že máme počúvať dobrovoľníkov, že kedykoľvek môžeme byť vyradený zo závodu, že sa jedná o klzké vápencové skaly, o zraneniach, o jedle, o počasí, o všetkom.

S takým záujmom som sa nestretla, nejde len o závod, je to SRDCOVKA!

Všetko je premyslené do najmenšieho detailu! TU zažije každý vlastný príbeh, rovnako ako Štefánik! Vystupujeme, do štartu zostávajú 4 hodiny, oblečieme sa, najeme, odovzdáme drop bagy. Čas sa neskutočne vlečie, už aby sme sa rozbehli za tým niečím, čo od toho každý očakáva. Čo očakávam ja? Niečo si dokázať? Niečo nové sa o sebe dozvedieť? Uvidím.

Posledná fotka, môžeme vyraziť, my sme pripravené a nedočkavé. Štartujeme. Na začiatku hneď zjazdovka, prebiehame okolo Štefánikovej mohyly, čaká nás úsek dlhý 15km, je krásne, teplota akurát, tempo svižné.

Pôda nám kĺže pod nohami, dobrá nálada ma neopúšťa

Dobrá voda, občerstvovačka. Pozerám na stôl plný jedla. Je z čoho vyberať. Dozvedáme sa, že sme piata a šiesta. Je sranda, dokonca vtipkujeme.

Stúpame pod les, do Bukovej to máme 23km. Veronika prestáva komunikovať. Táto časť je podmáčaná, neviem kam šliapnuť.

Sakra! Nohy mi skĺznu, padám na pravý bok cez výmoľ od traktoru. Narazím si ruku a nohu, vymácham sa v bahne. Mierne otrasená rýchlo vstanem, žiadna krv, adrenalín to rieši za mňa, utekám ďalej.

Stúpame na Záruby, najnáročnejší úsek trasy

Bahno osychá, čelouky zapnuté. Záchranári si nás posielajú vysielačkou, počúvame ich pokyny, je o nás dobre postarané, cítim sa bezpečne a výnimočne.

Úzke chodníky, žihľava a vápenec nám dávajú zabrať. Nastáva klesanie, občerstvovačka Buková.

Rýchlo vyrážame, do Sološnice je to 18km. Opäť stúpanie a technicky náročný terén. Je tma, síl mám dosť. Na Vápennej strácam Veroniku. Čakám.

Poháňa ma ďalej, ani na sekundu nezaváham, ide predsa o individuálny závod.

Do Sološnice dorazím keď svitá.

Chleba s masťou, kola, frčím. Mám za sebou 56km, cítim sa fajn, trochu spomalím, čaká ma 23km s naj prevýšením. Konečne les a kopec. Vidím dievčatá ktoré nás predbehli. Na kopci ich dobieham. Ukazuje sa moja drina na Ještědu. Občas sa otočím. Taricove skaly. Leziem po štvornožky. Mám dobrú náladu, tieto technické pasáže mi vyhovujú, nedovolia mi premýšľať o nezmysloch, sústredím sa na každý krok.

Vrcholový kríž, milá kontrola a dole tou istou trasou.

Pod Vysokou vidím Veroniku. Ja vtipkujem ona neodpovedá. Konečne bežecký úsek až po Pezinskú babu, začínam byť unavená a hladná. Pezinská baba, v nohách 79km. Zo spánku ma prebudí skandovanie všetkých na občerstvovačke. Venuje sa mi staršia pani, uteká mi pre drop bag. To sú služby!

Prezliekam sa, sme tu 4 ženy, Veroniku nevidím. Jedna z žien už vyrazila, dobieham ju v kopci. Keď mi tempo vydrží budem celkovo štvrtá žena, dozvedám sa. Nakopne ma to, kopec dole, super. V tom ma preberie ostrý piskot. Prestala som sledovať značenie a zišla z cesty. Opäť som piata. Dobieham chalana, čo zapískal, chvíľu bežíme spolu a kecáme. Je strašné teplo. Prichádza kríza. Zisťujem, že ionťák nebola dobrá voľba. Tri krát odbehnem.

Začínam mať halucinácie, miesto pňov vidím rôzne zvieratá.

Som unavená, úsek nekonečný. Pociťujem bolesť pravej nohy. Kríza sa prehlbuje. Predbiehajú ma oné dve dievčatá. Mám pocit, že sa motám v kruhu.

Posledný kopec pred Kamzíkom a mne nohy kĺžu vzad, vnímam len bolesť. Nechápem, prečo som sa sem prihlásila. Nadávam si, obviňujem sa. Chcem skončiť. Všetko mi pripadá ako NEZMYSEL!

Kamzík, občerstvovačka, 107km. Padám na lavičku. Ujme sa ma dobrovoľníčka. Nedokážem opätovať vďaku, len sa mračím. Odpočívam.

Nesmiem to vzdať, už len 37km!

Vyrážam, začína liať, schovávam sa, bolesťou nohy si nedokážem sadnúť. Ako to robia ostatní, keď ich niečo bolí? Odstúpia ? Vzdajú to? Idú ďalej? Bojujú? Či?

Prestáva pršať, krívajúc sa valím vpred, Veronika ma dobieha, dozvedám sa koľko je hodín, viem, že to stihneme. Ideme spoločne, Veronika rozpráva, ja počujem len tlkot paličiek o betón.

Trasu na Devínsku Kobylu si nepamätám.

Devín, posledná občerstvovačka, čaká nás 17km. Od záchranára dostávam liek proti bolesti, noha i tak bolí. Ukrajujeme posledné kilometre, teraz som to JA, kto sa snaží udržať krok. Dva kilometre pred cieľom ma opúšťa Veronika.

Je 23:30:54. Brána, na nej nápis HOTOVO! Na krk mi vešajú medailu. Tak SOM TO DOKÁZALA!

S odstupom času viem, že bolesť je dočasná, keď to vzdám, je to NAVŽDY! SOM HRDÁ FINIŠERKA!

Podrobnosti o závodu Štefanik Trail si můžete přečíst zde.