Mám síce zabehnuté nejaké dlhšie trasy, stále sa považujem za nováčika a neskúsené “ultra” kura. Preto bola možnosť zúčastniť sa populárnych pretekov Transylvánia 100 veľkým zážitkom a príležitosťou vyskúšať si poriadnú stovku. Začnem ale od začiatku.
Celé to začalo registráciou na 50-kilometrovú trasu. A to z dvoch dôvodov. Za prvé som v tom čase nemal oficiálne odbehnuté žiadne preteky so vzdialenosťou sto kilometrov, čo bola podmienka pre registráciu na 100-kilometrovú trasu. Mal som za sebou len pár osobných projektov s ultra vzialenosťou. Za druhé mi táto stovka pripadala parametrovo až veľmi extrémna a ani mi nenapadlo, že by som niečo také mohol zvládnuť.
Ako sa blížil termín siedmeho ročníka, svet narazil na vlnu korona krízy, čo spôsobilo zrušenie pretekov pre rok 2021 a posunuté štartovné na ďalší rok. Super, aspoň mám čas trénovať. Rok alezbehol ako voda, niečo som pobehal a absolvoval som aj pár ďalších pretekov. Jeden z nich bol aj historicky posledný ročník Ponitrianskej stovky u nás na Slovensku. Úspešné absolvovanie mi umožnilo porozmýšlať nad zmenou trasy na Transylvánii. K môjmu rozmýšlaniu prispela aj moja dobrá kamarátka, ktorá mi pár mesiacov pred pretekmi zahlásila, že ak pôjdem behať stovku ja, pôjde aj ona. No dobre, viac ma presviedčať netreba. Vymenil som si s organizátormi pár emailov a je to. Som oficiálne prihlísený na “very difficult ultra trail” Transylvánia 100 s prevýšením vyše 6500 metrov. Juchú!
Priebeh
Sme tu. Je pár minút pred piatou ráno a stojím na štarte medzi skúsenými bežcami z celého sveta. Čo tu vlastne robím? Mám vôbec na to? Takéto otázky mi prechádzali hlavou. Aj keď som mal pochybnosti o dokončení, vedel som, že to dnes bude super zážitok a dobrá skúsenosť. Počasie má byť pekné a trasa prechádza cez krásne hory rumunských Karpát. Čo viac si môže človek priať?
Tri.. Dva.. Jeden.. Štart! Asi 300 bežcov, vrátane mňa sa rozbehlo z pod drakulovho zámku Bran smerom k navyšším horám široko-ďaleko, kde vrchy dosahujú výšku viac ako 2500 metrov. Hneď po vybehnutí z mesta sme sa dostali do prvého vážneho stúpania. Pojem “vážne stúpanie” si môžete preložiť aj ako ultra-strmý-krpál, kedy si človek nie je istý či si pomôže paličkami alebo rukami. Niekoľko kilometrov sa šlo v peknom lese s pohľadom na vláčik trápiacich sa bežcov. No akonáhle sme dostali nad hranicu lesa, ukázali sa nám tie pravé horské výhľady na vychádzajúce Slnko a okolité polo-zasnežené kopce. A to sú presne tie výhľady, kvôli ktorým sa oplatí trošku potrápiť.
Ak mám byť úprimný, nešlo sa mi vôbec dobre. A to ani nie kvôli tomu stúpaniu, ale skôr kvôli problémom so žalúdkom. Stále som cítil tie sladké raňajky, ktoré som do seba nahádzal okolo štvrtej ráno. Miestami som mal pocit, že ich zo seba “vyhodím”, čo k ultra behu tak nejak patrí. Našťastie, do takého štádia to nezašlo. Okrem toho ma veľmi rýchlo chytila mentálna kríza, kedy som rozmýšlal prečo to vlastne robím. Už vtedy mi napado skrátit si trasu na niečo kratšie.
Stúpanie pokračovalo ešte pár kilometrov a z neho sme prešli do prvého zbehu, ktorý nás zaviedol k prvej občerstvovacej stanici na 12. kilometri, ktorá nesie názov Malaiesti. Na hodinkách mi svietilo nastúpaných 1400 metrov. Oukej, začína to dobre. Hodil som do seba dva pomaranče, milá slečna zo supportu mi doplnila vodu a pokračujem ďalej.
Pri pohľade do diaľky mi niečo nesedelo. Kam vedie táto trasa? Na konci doliny som totiž videl len strmé skalné steny a jeden snehový komín. Pomyslel som si: “To ako naozaj?”. Čím viac som sa približoval, tým viac strašidelnejšie to vyzeralo. Vtedy som pochopil, prečo boli nesmeky v odporúčanej výbave. Nemal som ale na výber. Ved sa cítim stále dobre, nič ma nebolí. Nad čím vlastne rozmýšlam? Bude to sranda. Cesta bola relatívne dobrá a rýchlejší bežci vychodili schody, vďaka ktorým to v konečnom dôsledku nebolo až také zlé, ako to na prvý pohľad vyzeralo.
Po úspešnom vystúpaní sme pokračovali najprv snežným a zľadovatelým traverzom na hrebeň, ktorý nás ďalším stúpaním naviedol na vrch Omu, ktorý je s výškou 2507 metrov najvyšší vrch celých pretekov. V nohách som mal necelých 16 kilometrov a 2200 nastúpaných metrov. Čo bolo super, počasie stále prialo, takže výhľady na okolité hory boli naozaj nádherné. Aj napriek všetkej tej kráse naokolo som začal rozmýšlať nad tým, čo je vlastne mojím cieľom.
Pri predstave behania po tme, v daždi a v nepríjemnom teréne som sa necítil najlepšie. Vlastne sa mi táto myšlienka vôbec nepáčila. Chcem sa dnes trápiť alebo si chcem užiť deň v krásnych horách na super akcii? Jednoznačne možnosť číslo dva! Akonáhle som sa rozhodol skrátiť si dnešnú trasu, pocity z behu boli milión krát lepšie. Dokonca aj tie boľavé miesta, nad ktorými som rozmýšlal posledné hodiny, prestali bolieť.
Od teraz je mojou prioritou stráviť celý deň v horách, stretnúť super ľudí a užiť si tento deň najviac, ako sa dá. Možností ako si skrátiť trasu bolo niekoľko. Prvá prišla po zbehnutí na občerstvovačku Pestera na 26. kilometri. Z tohto miesta odbáčala aj 50k trasa, no niečo ma ťahalo späť do vysokej nadmorskej výšky. Nahádzal som do seba všetko slané čo bolo k dispozícii, vrátane kyslých uhoriek, tyčiniek a arašidov, a v dobrom naladení a nasadení som pokračoval dlhou trasou, smerom späť na vrch Omu.
Po vystúpaní nad 2000 metrov sa v jeden moment zatiahla obloha tmavými búrkovými mrakmi, začal fúkať silný vietor a viditeľnosť sa rapídne znížila. Preto väčšina z nás vytiahla nepremokavé bundy a rukavice. Po pár minútach sa spustil silný dážď miešaný z jemným ľadovcom, ktorý znepríjemňoval celý pobyt na hrebeni. Ale to k tým horám patrí.
V tomto momente som vedel, že Omu, resp. checkpoint Omu II bude mojím posledným oficiálnym bodom na trase s dĺžkou 100 kilometrov. Celý premočený som sa po snehových pasážach vytrepal na vrch a zahlásil zmoknutému dobrovoľníkovi, že tu končím a vraciam sa späť do Branu. Bol 33. kilometer a v nohách som mal nastúpaných cez 3200 metrov.
Cesta bola jasná. Vrátim sa späť ku snehovému komínu a napojím sa na trasu tridsiatníkov teda, 30-kilometrovú trasu. V nižších výškach opäť vykuklo Slnko a prestal fúkať vietor, čo mi dovolilo zhodiť bundu a rukavice. Jediné čo sa zmenilo bola náročnosť terénu. Bol som veľmi prekvapený, akými cestičkami vedie táto trasa. Roklina, reťaze na istenie a veľa exponovaných miest. Naozaj žiadna sranda. Našťastie boli aj úseky so starým mokrým snehom, ktorý som klasicky využil na “zlyžovanie”.
Po zbehnutí do nižších miest sa terén o niečo zlepšil. Behalo sa po lese, lúkach a šmykľavý sneh sa zmenil na ešte šmykľavejšie bahno. Ale keďže bežci sú super ľudia, stihli sme sa dať do reči a postupom času sme si vytvorili skupinku. Vďaka týmto konverzáciach, vtipom a spoločne trávenom čase mi to zbehlo strašne rýchlo. Takýmto štýlom som odprevadil “tridsiatkových” hrdinov až do cieľa pod drakulov hrad. Celý spokojný som hodinky stopol na vzdialenosti 52 kilometrov s prevýšením takmer 3700 metrov.
Záver
Niektorí by povedali, že som to vzdal. Možno. V konečnom dôsledku to bol aj tak jeden z mojich najpríjemnejších behov, aké som kedy zažil. Užil som si každý jeden kilometer, výhľady som si vychutnal, stretol som príjemných ľudí a dobehol som v zdravý a šťastí. A to je najdôležitejšie. Tým som len chcel povedať, že nemám žiadne výčitky. Cieľ dňa, užiť si deň naplno som splnil a neostáva mi nič iné ako vzdať poklonu a rešpekt každému bežcovi, ktorý sa na tieto preteky prihlásil. Je úplne jedno či na vzdialenosť 20, 30, 50, 80 alebo 100 kilometrov. Tiež je jedno či to dokončili alebo skončili niekde na trase. Pre mňa sú títo ľudia superľudia a bolo mi cťou bežať medzi nimi.
