Čo vás napadne keď znova vyskočí zo sietí nejaký moj ďalsí výlet? Čo už tá šibnuta baba znova nevymyslí? Že je to super? Alebo že to preháňam? Keď som sa rozbehla s behaním stoviek, začalo mi byť hrozne ĺúto, že po 17 , 20 alebo 24 hodinach to skonči. Citíla som, že aj keď na začiatku sa motám niekde na konci, tempo nemením. Idem si stale rovnako a postupne stretám ľudí, ktorym som uvidela na začiatku iba chrbty. Nohy ma menej boleli na 50 kilometri ako na štarte. A druhý, tretí deň moje telo akoby pochopilo že teraz to bude takto. Je to dar? Alebo roky tréningu? Neviem . Viacdňové prebehy, prechody, preteky ma však omámili a citim sa na nich veľmi dobre. Ak počúvam čo cítim.
Na 360 chalenge som sa prihlasila už pred dvoma rokmi. Zaplatila štartovne aj letenku. A potom moja Katrinka ochorela. A dostala silný epileptický zachvat. A bola v nemocnici. Na ARO. A ja som nedokázala odisť. Tento rok som bola čast tímu na Big Bear Backyard Ultra championship. V týždeň šampionatu som však ochorela, horúčky a vysoké crp a účasť musela zrušit. Veľmi ma to trápilo.
Ešte tento rok musím niečo zažit! Buď vlastný projekt alebo pretek. Citila som v sebe tú potrebu. A vedela som o 360 chalenge. Ale nemala odvahu sa prihlásiť. Čas, peniaze,mala som pocit ze nemam formu… Stale som to riešila, až mi kamarat hovori: Sonička nevymýšlaj a prihlás sa, veď celý rok dreš zaslúžis si to … Pár klikov a bolo… letenka kúpená tak aby som bola čím menej od detí. Utorok prílet, streda štart pretekov, limit pretekov v nedeľu 12:00 ale moja letenka je už na nedeľu 10:00 . Nič sa nedá robiť v pondelok už musím voziť deti do školy. Samozrejme v stredu mi ochorela Katrinka. A ja som chytila stres. Čo ak jej znova bude zle? Čo keď bude mať horúčky, alebo zachvat? Nejdem. Kašlem na peniaze zostanem doma. Alebo dobre. V nedeľu večer sa rozhodnem, ale skôr nie… zostala som s ńou doma a čakala. Moje dievčatko to zvládlo. A ja som mala deň na balenie, chystanie, organizovanie.
Sama zvladnem?
Neustále som riešila či to sama zvládnem. Cesta lietadlom, transfer do mesta štartu, narýchlo registrácia, na druhy deň rano štart. A hlavne po pretekoch. Budem schopná sa dopraviť späť na letisko? Nebudem 3-4 dni spať. Dám to najmä po pretekoch? Priebežne som ešte obvolávala všetkých kamarátov. Či by nešli so mnou. Nejako polepíme náklady. Chuť by aj bola ale nemohol nikto.. Ešte posledná skúška. Monika. Odolná ženská, ultrabežkyna, matka, archeologička ,super parťačka, ktorá nemala problem so mnou týždeň brázdiť Aosta Valley, suportovať Paliho a prespavať v aute. Bez sprchy a teplého jedla. Stačila hodina a bolo rozhodnute. Ideme na dobrodružný výlet. Prenajmeme mini autičko v ktorom bude Monika jazdiť po ostrove na moje life base, ktoré su cca každých 50 km. Spať samozrejme v aute. A ide sa.. V meste Tejeda je už od nedele Marek, ktorý tiež štartuje. Okrem nás je tam z rodákov ešte Čech Martin. Registráciu stíham len tak tak. Brífing už nie. Neskôr zisťujem, že by sa zišlo na ňom byť…
Trasu má 268 kilometrov a 17.000 výskových metrov. Na trase sa nachadza 5 life base , v preklade občerstvovacie stanice. Na všetkých bude teplé jedlo a na 4 z nich možnosť prespať.
Popis preteku podla organizátorov: Dlhá a technická trať, bez značenia a chodníkov, prudké stúpania od pobrežia az do 1600 nadmorskej výšky. Každý si bude sám manažovať svoj spánok a jedlo. Ste pripavený trpieť? Tento ročník bude najextrémnejsí. Hmmmmm…. To chce asi organizátor pôsobiť cool, myslim si…
Povinná výbava:
- 3 litre tekutím so sebou
- Jedlo na 24 hodin
- 2 celovky a nahradne baterie
- Folia, powerbank, dlhe nohavice a tricko, nepremokave nohavice, bunda aj pončo, okuliare, rukavice , čapica,kompas, nôž, ručna navigácia, vytlačené mapy, lekárnička, filter na vodu
To už začína vyzerať naozaj vážne. Začínam byť v strese. Čo ked to bude naozaj ťažké a ja nestihnem lietadlo? Na dalšiu letenku nemám peniaze. Naplním batoh povinnou výbavou. Au. 8 kíl. No uvidíme… Do drop bagov si prichystaám náhradné tyčinky a oblečenie. O 11 si líham spať. Rano o 9 štartujeme.
TEJEDA – SANTA MARIA DE GUIA
59 km, 2300 m stúpanie
Na štarte to ako vždy žije. Iba tí bežci sú trochu iní. Žiadni ultra light chrti, podskakujúci na čiare. Sú to ošlahané tvare, so zarezanými črtami, často už so šedinami. Svalnaté lýtka, veľké batohy, vekový priemer nad 40. Bežci? Áno aj. A hlavne dobrodruhovia, montanieri,horali, ludia iskry pre mňa, moji ľudia…
Zapneme si gps tracker a štartujeme. Konečne. Štart je rýchly. Ako na 50 km pretekoch. A ja sa nechávam strhnúť masou. Citim ako sa mi ťazký batoh zarezáva do ramien. S 8 kilami na chrbte behať je sranda. Ešte že mam svoju bodybuilding minulosť.
Prvá čast vedie z mesta Tejeda na západ cez najvyšši kopec vo výške 1760 metrov az dole ku západnemu pobrežiu a po ňom na severne pobrežie az do mestečka Guia kde je life base. 58 kilometrov, 2250 výškových metrov. Hlásia horúce počasie, až do 30 stupňov a na tomto úseku bude iba jedno mestečko Agaete kde sa dá zohnať voda.
Po prudkom rozbehu sa našťastie dostávame ku stúpaniu na kopec Moriscos. Milujem kopce. Som tam silná. Cítim silu v stehnách, zadku,silno zaberiem paličkami. Mam to rada. Predbieham ľudí. Mužov.
Začinam chápať povinnosť mat 3 litre vody. Krajina je tu už taká africká.Na Kanárskych ostrovoch som už bola na dovolenke ale nikdy nie tu vo vnútozemí. Zem je vysušená, červená… stromy tu nie su žiadne, alebo ak tak pár borovíc. Potom ešte kaktusy. Slnko neskutočne pečie a nie je tu ani kúsok tieňa. Mam krátke legíny a tričko a horím. Cítim ako mi pulzuje hlava na temene. A rozmýšlam či je to zle. Neviem. Som zdravá, trombocytov mám pod normu tak snáď nie. Cítim už soľ na tvári a rukách z môjho potu. Pri týchto úvahách hodinky hlásia že som mimo trasy. Ale kam ísť? Ved je tu iba chodník obrastený z každej strany kríkmi. Vraciam sa späť. Naháňajú ma traja španieli ktorí už vedia o čo v týchto pretekoch ide a suverénne skočia do húsťavy vedľa chodnika. Skočím za nimi. Predierame sa a púšťame na seba pichĺave konáre. Po čase vyjdeme na vrchol kopca a začína zbeh ktorý sa zmení na mačo preteky . A ja sprostá s nimi. Do Agaete prichadzam s vypitými troma litrami vody a ani jedným cikaním. Dokúpim vodu, colu,vyhodím smeti, umyjem tvár a cupkám ďalej. Pretekári okolo sú ešte stále na môj vkus príliš nabudení.
Čaka nás ešte 25 kilometrový úsek po pobreží s krátkymi ale prudkými a technickými klesaniami a stúpaniami. Chvíľu bežím po pláži a pozerám sa na ľudí ako si užívajú. Nemala by som toto robiť aj ja? Okoloidúci na mna pozerajú ako na zjavenie. Niektori povzbudzujú. Nemala. Žijem. Naozaj žijem. Som šťastná. Úsek popri oceáne je dramatický. Obrovské vlny trieskajú o útesy,vytvárajú silný hluk. Ja splývam v pohybe s nimi a užívam si tieto chvile.
Odkláňame sa od pobrežia, je tma, mala by som nasadiť čelovku ale akosi sa mi nechce. Po dvoch zakopnutiach si ju dávam a prichádzam do do life base kde ma už čaká Monika. Zvládla presun serpentínami a čaká tu na mna. Je to dobrý pocit.
Nechcem sa dlho zdržat. Dávam nabíjať telefón a hodinky. Sadám na zem, upracem si batoh,doplním tyčinky a gély a Monika mi dopĺňa vodu. Idem si umyť nohy a dávam si nove pásky proti pľuzgierom. Chodidlá sú základ. Zjem ryžu s mäsom, kávu a na 10 minút si doprajem horizontálnu polohu.
Stačilo. Vyrážam do noci.
SANTA MARIA DE GUYA – TEROR
39 km, 2500 m stúpanie
Vyrážam sama do noci. V tomto úseku ideme iba do nadmorskej výsky 950 ale od úrovne mora. A čakajú nás iné vychytávky. To však ešte neviem.
Po chvíli doháňam španielskeho bežca. Má ideálnu športovú postavu, super výbavu. Iba je nejaký pomalý. Naznačuje že mu nie je dobre. Predbieham ho. Vyšli sme z mestečka a sepentínami stúpame hore. Na vrchole hrebeňa sa neviem trafiť do trasy. Je noc, tma a s čelovkou sa horšie orientujem. Krútim sa po hrebeni a neviem trafiť trasu. Za mnou zbadám čelovku. Dohaňa ma pomaly španiel. Počkám na neho. Skúšame hľadať trasu spolu. Prichádzame ku odvodňovaciemu kanálu a tam je ďalší zbludilec. Hreší,lebo už pol hodiny hľadá trasu. Na konci kanála je betónový múr s kovovými vrátami. Sú mierne zdvihnuté. Trasa mieri tam. To nie je možné. Po bruchu sa preplazíme popod vráta a ocitneme sa v nejakom tuneli. Kráčame 200 metrov a vychádzame do ďalšieho rákosia. Áno. Sme na trase. Toto je trasa. Za rákosím stretáme Íra. Je celý skrvavený. Nadáva sám na seba . Takisto nevedel nájsť trasu. Tak to zobral po hlave a preliezol tunel zvrchu. Akurát nerátal ze tam bude pletivo a kaktusy. Vyzeral fakt zle. Medzičasom mi stihol povedať svoje športové úspechy. 2 x absolvoval SPARTATLON , 5 ročníkov Winter Spine Race, víťaz 6 dnových pretekov na drahe….moje nervy. Som tu správne? Neprepalila som to ked som v takejto skupinke? . Pri zbehu chvíľu nepozerám na hodinky a som mimo. Vletím priamo medzi kaktusy a jeden mi pretne ústa. Krvácajú . Navyše som znova mimo trasy. Chytám trošku paniku. Toto asi naozaj nebude pobehovanie pri mori. Musim dávať viac pozor,tento úsek idem celý v noci, trasa je vedená mimo chodníkov a pôsobí velmi demotivačne ked blúdim.
Podar sa mi vrátiť na trasu. Neviem ako to okolo mňa vyzerá. Je tma, stále horúco na trase máme aj prírodnú rezerváciu ale veľa z nej neuvidim . Doháňam skupinu talian, španiel. Idú svižne a ja sa ich skúsim držať. Keď zastavím na cikanie,nikto z nich sa neobzrie. Každý si tu ide svoj pretek. A to je správne. Chcem pretekať s mužmi tak sa musím o seba postarať. Čelovka mi oznamuje že končí a prechádza do úsporenho režimu. Vytiahnem náhradnú a tá nefunguje. Dokelu , prečo? Skúšam to spraviť a moji dvaja spoločníci sa stracajú v tme. Ak tu zostanem s jednou končiacou čelovkou mám smolu. Pridávam a dobieham ich. Hlavy dole a idu si svoje. Ja hlava dole a idem za nimi. Každú chvíľu kontrolujeme navigáciu. Čelovka svieti slabučko. Dobiehame dalsiu skupinu. Jeden španiel hovorí že končí. Zlomilo ho teplo a pomalý postup kvoli blúdeniu. Tento rok absolvoval preteky crossing switzerland a Tor x 350. Skončil na piatom mieste, čo je neskutočný výsledok . A teraz to vzdáva. Prišiel sem behať a on sa musi predierať cez húštiny… mne to nevadí. Znova sa niečo nové naučím.
Prichádzame do Teror. Znovu je tu moja drahá Monika. Šoférovala sepentínami za mnou. Spala 3 hodiny. V aute. Je to vzácne najsť takéhoto človeka.
Na tomto mieste je iba ľahká občerstvovačka bez možnosti spania a teplého jedla. Nevadí aj keksy potesia a wc a voda. Veci na nabíjačku, doplniť tyčinky, osetriť nohy a zadok, vymeniť baterky v čelovke. Na ďalšom life base už by som mala aj trochu spať.
TEROR – SANTA LUCIA DE TIRAJANA
38 km, 2700 m stúpanie
Na tento úsek sa teším. Znova pôjdeme hore na kopce! Až do 1560 nadmorskej výšky. A luxus, v strede je jedna dedina kde by som chcela doplniť vodu a jedlo.
Výražam v kraťasoch a tričku. Je zima. Čaká ma stúpanie a verim ze to rozchodim . Je mi stále zima ale hrozná. Fúka. Musím zastaviť a priobliecť sa.
Idem znova sama a uživam si to. Troška sa síce bojim zaludnosti od organizátorov, ale už sa brieždi a ja verím že to dám . Z 500 nadmorskej výsky stúpam do 1000, potom do 1300, znova trošku dole a tak zas a znova. Milujem tento život. Riešim iba zakladné veci. Mam takú čistú hlavu. Už neriešim nič. Pozerám sa do diaľky inokedy pod nohy. Teším sa z plného vaku vody a správ čo mi posielajú moji blízky. V strede ma čaká mestečko Vega de San Mateo kde sa chcem posilniť jedlom a dokúpiť vodu.
Po čase som znova sama . Skúsim počúvať hudbu ale nejde to . Hneď som mimo trasy. Odrazu prefrči okolo mňa vysokánsky svalnatý španiel s klobúčikom. Je to zvláštne. Niekedy doslova šprintuje a inokedy stojí, sedí, motá sa.. ja sa snažím isť tak rovnomerne. Nech sa nezraním a nevyhorim. Fyzicky ani mentálne. Možno by som mala ísť viac na doraz . Ale stale som v tejto oblasti nováčik. Čas na pretekanie ešte príde.
Predo mnou je mestečko Vega de San Mateo. Teším sa na INTERSPAR! Mam hroznú chuť na maslo. Kupim si žemľu a dám tam polovicu masla. A chladenú colu. Stále je strašne horúco. Vbehnem do mesta. Podla mapky bude obchod 100-200 metrov z trasy. Vbehnem do uličky, som mimo. Vbehnem do druhej, znova. Som nervózna zo seba. V hlave mam iba to maslo. Vidim spar a bežím k nemu. Za mnou beží a kričí skupina organizátorov. Myslia si že som sa pomýlila. Nikto ma nezastaví . Kupujem si dve žemle, maslo, colu, čokoládu. Maslo odkusujem a prstom robim priestor v rožku na neho . Nie som dama. Mňam . Polka kocky padla. Prežuvajúc vychádzam z mesta znova do kopcov. Sama. Čaká ma znova stúpanie do 1555 n.v. a ticho od civilizacie. Pomaly mam za sebou dva dni a jednu noc v pohybe. V najbližsom life base by som už mala trochu pospať. Cesta sa krásne vlní, nestretám žiadneho pretekára a tak si cestu musím užiť bez hudby či podcastu. Míňam veľa skál v ktorých sú väčšie a menšie jaskyne. Life base je už 400 metrov odo mňa ale ja som stále v horách. Na mape vidím že je cca 500 metrov pred dedinkou, je to horská chata. A tam na kameni sedí a čaká Monika.
Znova rovnaká postupnosť. Sadnem si na zem, vybalím smeti z batohu, prázdne fľaše, doplnim vodu, vymenim baterky, dam nabíjať hodinky a mobil, umyjem si nohy a nanovo prelepím pľuzgiere, najem sa a vyberiem sa spať. Je výhoda chodiť na preteky kde je minimum žien. Dostanem vlastnú izbičku. Ľahnem si ale spánok neprichádza. Adrenalín mi pulzuje v žilách. Je 7 hodín večer a mňa čaká celá noc behu. Hlava začína šrotovať. Čo ak bude znova ťažké sa navigovať? Čo ak pôjdem celú noc sama a budem v únave robiť chyby? Je to márne. Po pol hodine ležania vstávam. Vojdem dovnútra. Vidím že sa dvaja španieli chystajú vyraziť. Prejaví sa moje slabšie ja. Oslovim ich či sa môžem na noc pridať. Súhlasia a tak 3 čelovky vyrážajú von.
SANTA LUCIA DE TIRAJANA – SORIA
51 km, 2900 m stúpanie
Máme pred sebou najdlhšiu etapu a podľa organizátorov najťažšiu. Vystúpame do 1350 nadmorskej výšky. Budeme prechádzať cez skalnatý hrebeň kde sú údajne lezecké úseky až klasifikacie 3 a organizátori nam tam natiahli laná. A na celej etape nie je nič. Žiadna voda, žiaden obchod ani krčma… Mam rešpekt. Som rada že nie som sama. Ale španieli sa nejak uvolnili. Vykecavajú sa. Som z toho nervózna. Pobehnem dopredu a čakám ich. Znova pobehnem a čakám. Toto nie je možné. Veď sme na pretekoch. A ževraj ženy sú ukecané. Som sračka. Po predošlých skúsenostiach s blúdením už to nechcem v noci zažívať. Znova čakam. Vycikam sa, napijem. Hovorim im že sa teda asi odpojim. Navrhujú mi nech vydrzím po prvé stupanie, čo je 15 kilometrov. Z vrcholu kopca Roque Almeida by sme mali zliezať po lanach do dedinky Fataga. Dobre skúsim. Ale oni kvakajú a kvakajú. Vzdavam to a rozbieham sa sama dopredu. Zachvilu doženiem spaniela Oscara a taliana Vittoria. Spaniel ma ochotne pusta dopredu navigovať . je to unavne. Noci su už dlhe a my sme 12 hodin potme. Vrchol kopca je ploský motame sa pomedzi kaktusy a travy. Bližime sa ku zostupu. Tu stoji organizator. Upozornuje nas ze sme na vrchole skaly a zostup bude trvať minimalne 2 hodiny. Čaka nas scrambling a technický zostup. Nebojim sa naopak teší. Uplynuly rok ma pali vela braval na skaly. Bavi ma to. Skladam paličky a lana sa ani nechytam. Radšej si hladam vlastne chyty a stupy. Predbieham chlapcov a pustam sa dopredu. Som hrozne unavená. Cely výstup ma vypinalo. Nepomohol ani kofein. Dve noci sú dve noci. Mam plan. Ked zleziem dole do Fatagy, navlečiem na seba vsetko čo mám,najdem si nejakú lavičku,alebo čisty smetiak a hodinku sa prespim. Snivam už iba o spanku. Aký by mohol byť pekný tento úsek. Nič z neho však nevidim. Možno aj dobre, aspon sa nebojim. Zostup je nekonečný. Tak hrozne chcem spať. Dedinka je blizko a ja sa priblizujem tak pomaly. Raz však moje trapenie konci. Som dole. Nachadzam si tiche miestecko,naobliekam sa a schulim do klbka. Spím hodinu az pokial ma nevytrasie zima. Musim vyraziť . nastastie je tu este asfalt a tak môžem bezať. Asi mi už všetci usli. A odrazu vidim čelovku. Martin, jediny čech na trati. Prihovorim sa a navrhujem nech ideme spolu v noci. Súhlasi ale zachvilu ho stratim. Čakam. Rozbehneme sa a znovu ho stratim. Dokelu. Tak znova sama. Z dediny odbočujem do prudkeho kopca. Čaka ma 1000 výskových metrov do 1350 n.v. stúpam hore a odrazu som mimo trasy. Citim divny smrad a zvuky. Vratim sa naspat a odbočim na druhú stranu. Znova zle. Znova sa vraciam na späť. Zbehnem dole dolava. Niečo tu kope a fuči. Zasvietim čelovkou. Dostala som sa k tavej farme. Tak toto asi nie je spravne. Este jeden pokus. Je mi už do plaču. Nakoniec nachadzam smer ktorým mam stúpať hore. Bez chodnícka. Mam znova hrozné spankové krizy. Skúšam jesť. Nepomaha. Skúšam žuvačku. Nepomaha. Skúsam zrychliť. Ocitam sa v kríkoch. Musím si znova lahnút. Mam svoj styl. Lahnem si s ruksakom na chrbat a ruksak si vysuniem hore tak že mi slúži ako vankus. V momente ked mi pokrčene nohy spadnú musim vstať a isť dalej. 3-4 minúty musia stačit. Pusťam si podcast. Uspava. Pušťam snp playlist. Uspava. Vyťahujem poslednú moznosť. Techno. Sluchadla púšťam na maximum a telefon ma varuje že si ublizujem. Odrazu sa niečo pri mne pohne. Ďalši bezec vstava zo zeme. Bojuje s rovnakým problemom ako ja. A tak ideme az do východu slnka. Raz prebehne okolo mna leziacej na zemi on, raz okolo neho ja. A už to citim, vidim. Prve farby ohna. Oranžové naznaky na nebi . som zachranená. Viem že s prvými lúčmi ožijem. Vychadzam akurat na vrchol kopca Morro del Guirre. Sadam si a kocham sa. V hrdle mam obrovskú hrču. Dakujem. Dakujem. Dakujem. Vstavam a bezím. Po dvoch nociach a dvoch dnoch bezim. Akoby žiadna kriza nebola. Slniečko mi vlieva silu. Dobieham dvoch bezcov a potom dalšich dvoch. Tesim sa už na life base v Soria. Prebieham ešte okolo jazera Presa de Chira a potom nekonecnymi hojdačkami az do dediny. Monika je už tu. Prisla dopredu a stihla si pobehat okolo jazera. Je to super baba. Uživa si prirodu a pohyb. Nevadi jej že spi 2-3 hodiny, poskladana v malom renault clio, bez sprchy a tepleho jedla. Moja krvna skupina.
