GGUT (Grossglockner Ultratrail) je nádherný závod v Rakousku, kde nejtěžší trasa má 110 km a pozitivní převýšení cca 6 500m+. Vede okolo nejvyšší rakouské hory Grossglockner. Na tuto nejtěžší trasu se vydala i úspěšná běžkyně Linda Beniačová, o jejímž zážitku si můžete přečíst níže.
Dôvod mojej účasti bol “reparát” spred dvoch rokov
Dôvod mojej účasti bol “reparát” spred dvoch rokov, kedy som skončila s DNF(did not finished). Pretek som vzdala na 52. km kvôli únave a prepálenému začiatku.
Tento rok stojím na štarte s veľkým rešpektom, až strachom z opätovného nedokončenia. Zaraďujem sa pekne do zadných radov a rozbieham to s rozvahou, musím vydržať do cieľa.
Prvých 25 km je behavých
Začiatok preteku vedie Kaprunom, stúpa sa hore do kopcov. Prvých 25 km je behavých, idem si svoje, kochám sa nocou. Drobné zakufrovanie asi na 12km, slepo som bežala za rakušákmi, ktorí zrazu kričia “a šaise laufen šleeeecht! 🙂 Nadbehnuty kilák hore a zas dole. Nevadí. Síl je ešte dosť.
Z minula viem že ma po 25 km čeká dlhé stúpanie s prevýšením +1700m, ako stúpanie do neba, ktoré likviduje silu ako kobylky úrodu.
Výstup je výživný, trvá asi 2,5 hodiny
Tentoraz pomaly, s “rozumom”, pravidelně jesť a doplňovat tekutiny. Výstup je výživný, trvá asi 2,5 hodiny. V hornej časti je sneh, zima, vietor… siaham do povinnej výbavy pre bundu, bufku. Pod sedlom už ľudia spomaľuju, postávajú, niektorí lapajú po dychu. Počítam si kroky, zamestnávám hlavu, hlavne nezastaviť a pekne hore do sedla 2 550m. R
Dám si ďaľší doplnky energie v podobe tyčinky, pán z horskej, čo kontroluje pretekárou, ma chváli za zjedenú žemlu ako krpca v škôlke. Uživám si krátke behavé zasnežené sedielko, spoločne asi s troma svetielkami iducích popri mne. Je tma a hviezdy na oblohe. Konečně stúpanie na Phandlsharte 2663 m.n.m. a zbeh na chatu Grossglocknerhaus, ktorá je na cca 40. km. Občerstvovačka je tu veľmi bohatá, bežci si dopriavajú odpočinok a jedlo.
Cítim sa fajn, užívam si polievku, sýr, melón, čokoládu, kolu… bežím ďalej popri priehrade a hrádzi.
Krajina, hory, svitanie, ja a beh
Svitá. Výhľady ma nutia robiť fotky. V tejto chvíli viem čo robim. Som tu správně, pre toto milujem trail a pretekanie v kopcoch. Rána prichadzajucé po nočnom behu, krajina, hory, svitanie, ja a beh.
Je tu najťažší úsek na trati
Je tu najťažší úsek na trati, stúpanie na najvyšší bod Pfortscharte 2838m.n.m. Ťažký šotolinový terén. Nebežím, kráčam, míňam veľa bežcov, veľa ich spomaluje, dopĺňajú energiu jedlom alebo oddychujú na kameňoch. Cítim sa fajn, cupitám, prechádzam do chôdze a rozmýšľam, ako som na tomto mieste pred dvoma rokmi už bola dávno vyčerpaná a bolo mi zle. Tentoraz ten pretek možno aj dokončím.
V najvyššom bode nás členovia horskej služby slovne kontrolujú, povzbudzujú slovami “to najťažšie je za vami a alles gute”. Fajn.
Mám stále dosť síl a zbieham rýchlo
Dlhý zbeh technicky náročným terénom na Lucknerhutte 2241m.n.m. (cca 50. km). Mám stále dosť síl a zbieham rýchlo, predbieham súperky a začínam pretekať 🙂
Ďaľších 10 km do Kalls am Grossglockner je dlhých. Výstup na trávnatý slnečný kopec Greiwiesen, nasleduje zbeh cca 1000 m výškových. Púšťam to ale príliš rýchlo, predbieham veľa pretekárov,čo sa mi neskôr vypomstí…. beží sa mi dobre, skvele.
V Kals am Grossglockner ma čaká podpora
Podpora Niky, pomáha s podaním jedla, pitia… je užasné vidieť niekoho blízkeho vlastne “len” po cca 12 hodinách. Sadnem si, napijem sa, najem sa, dopadá na mňa únava z dynamického zbehu. Prezlečiem a vyrazím do ľahšej polovice trate.
Nastáva kriza
Nastáva kriza, tuhé nohy, únava, zatváraju sa mi oči, pobehnúť ani náhodou, idem 10 km po slnku. Je 13:00 a nechápem ako ostatní môžu bežať.
Tento úsek som minulý rok bežala ako druhá v štafete s Patríciou Puklovou, viem čo ma čaká.
Čierne oblaky, sem tam zahrmenie, nepouští nás přes sedlo
Občerstvovačka na 70. km, pijem tretí pohár nealko piva. Odhodlane stúpam do predposledného kopca Kalser Tauern. Začína pršať a smerom od Kallsu to nevypadá vôbec dobre. Čierne oblaky, sem tam zahrmenie. Pochybujem či nás v tomto počasí pustia cez sedlo a o chvíľu už vidím hada pretekárov vracajúcich sa zo sedla späť do Kallsu, pridávám sa k nim. V tichosti rozmýšľam či sa mi vlastne uľavilo, že nemusím bojovať so svojou krízou alebo som sklamaná z ďalšieho dnf? Je mi smutno a som rozhodnutá nevrátiť sa sem, ale viem že tento názor čoskoro zmením 🙂
Ďakujem Niky za support počas celého preteku a Rosťovi Puklovi za pomoc pri tréningovej príprave. Dynafitu za tenisky a vybavenie na závod. Bez toho by to nešlo.
